iwet

„Nie, ďakujem, ste veľmi milá.“

Druhú kávu by môj už beztak dosť vystresovaný žalúdok nezvládol. Možno ak by som tu bola už aspoň po druhý krát, ale prvý krát je prvý krát. Pocit neistoty a nedefinovateľný pocit novej skúsenosti. Dá sa to nazvať skúsenosť? Chcela by som tomu povedať čo najkrajšie....jednoducho povedané predvianočný dobrý skutok. Som predvianočný darca...prečítala som si na tričku ktoré som dostala dajme tomu za moju odvahu a statočnosť.

„Baby, dajte si aspoň keksík, aby ste nám tu neomdleli!“ opäť sa milo ozve sestrička.

Toľká pozornosť. Z každej strany sa na nás usmieva milá teta alebo milý ujo v bielom plášti. Asi nás chcú zbaviť stresu, je vidieť že ideme po prvý krát. Takto som si to vôbec nepredstavovala. Už dávno sme sa s babami chystali darovať krv, možno už len pre ten pocit že sme niekomu pomohli k lepšiemu a dlhšiemu životu tu na zemi. No vždy nám do toho niečo prišlo a koniec koncov neprikladali sme tomu až takú veľkú váhu. Veď niekedy v budúcnosti pôjdeme...

Keď som si ráno premietala v hlave čo ma asi tak dnes čaká, predstavovala som si unudené sestričky, ktorých povinnosťou je zobrať krv od darcov a to je asi tak všetko. Cestou do nemocnice sme sa tiež rozprávali o tom čo nás čaká.

No opak bol pravdou. Ešte sme ani nevkročili do Národného transfúzneho centra a už stretáme milého pána doktora, ktorý mám ukazuje kadiaľ máme ísť. Vo vnútri vládne priateľská  atmosféra a všetci darcovia akoby boli na istý čas jedna veľká rodina na čele s doktormi a sestričkami, ktoré vás neustále obskakujú s kávičkou a sladkosťami. Pani doktorka nám  zoberie krv na rozbor, zmeria tlak a ak zistí že je všetko v poriadku tak s úsmevom na tvári nás odvádza do miestnosti na odber.

„Ja sa bojím!“ zverím sa Domče a Nike tesne pred odberom.

„Ale neboj, nemáš čoho veď to je len taká včelička,“ snažia sa ma uchlácholiť kamarátky.

Im sa to povie, oni sú iné hrdinky na rozdiel odo mňa. Ale prekonám sa. Musím. Veď už aj horšie veci som prežila.

„No baby, pohodlne sa usalašte aby ste dobre videli na telku, nadstavte ruky a môžeme ísť na to.“ vyzve nás sestrička v odberovej miestnosti.

To som vážne nečakala toľké pohodlie. Ležím si na lôžku, pozerám telku a z ruky mi berú krv. Občas pozriem na váhu vedľa seba kam odteká moja krv a kde sa odratúvajú zvyšné gramy. Ani neviem ako tých desať minút ubehlo. Ani som sa nenazdala a bola som o pol litra ľahšia...

Stretneme sa o 4 mesiace, už teraz sa teším..vždy sa budem tešiť a vždy keď budem môcť tak pomôžem týmto úžasným spôsobom...

a ďakujem úžasným ľudom v bielom...